Linki

            Som človek, ženského pohlavia. Vrhnutá do zajatia tohto sveta, od niekiaľ. Po fyzickej stránke zrodená v tele človeka, neskôr označovaného slovom matka. Napriek tomu, že som človek a ľudskosť by som mala mať od narodenia v sebe, vdýchla som si ju sama. Ale kto mi vdýchol dušu? Ťažko zodpovedateľná otázka, na ktorú keď nájdem odpoveď, zisťujem že je neverifikovateľná. Aspoň zatiaľ. Možno ju zodpovie smrť a možno nie.

            Od narodenia obklopená ľuďmi, nie ako Maugli v džungli, ktorý poznal prírodné zákony v čistej forme a nie ľudsky modifikované, ktoré sú navyše často mierené proti prírode, ľudskosti, spravodlivosti. Príroda také pojmy nepozná. Ľudská byť nemôže, nie je človek. A spravodlivá? Vládne v nej rovnováha, ktorá už tiež nie je taká ako bývala, lebo do nej neprestajne zasahujeme a ona sa so všetkým nedokáže vysporiadať. A čo je spravodlivé na prírodnom zákone - silnejší prežije? Hotový kapitalizmus. Ak vieš s kým sa spojiť, prežiješ.

            Ale zabudnime na dokonalý ideálny svet, nie sme schopní sa mu ani len priblížiť. V ničom. Nedokážeme ho vytvoriť ani v najodvážnejších predstavách, pretože každý človek je individualita a je nemožné vyhovieť každému, tak ako je nemožné vyhovieť väčšine. 

            V tomto texte je veľa nevyvrátiteľných tvrdení. Alebo aspoň verifikovateľných. Tvrdili by vedci, filozofi a kto vie kto ešte. Azda každý. Ale keď sa zamyslím, všetko čo som napísala, som vytvorila ja. Až na tie slová, ktoré som len dala do kontextu, dala som ich do iných súvislostí, čím som vyjadrila, čo si myslím. Ako to môže byť nespochybniteľné? Ako ľudia dokážu, že to čo som napísala si aj myslím? Možno mi to len preletelo hlavou a v skutočnosti si to vôbec nemyslím. Možno si to len chcem myslieť a skutočné myšlienky som zatlačila do podvedomia. Ale kto mi to dokáže? Nedokážem si to ani sama. Som sama pred sebou nepoznateľná tak, ako aj pred inými. Iste, mám určité charakteristické črty správania sa, ale za svoj život ich toľkokrát popriem, až sú necharakteristické.

            Vytvorili  sme si slová, znaky, gestá na dorozumievanie sa. Slová, ktorými označujeme napr. veci, pocity, čo sú len ďalšie nami vytvorené slová na pomenovanie a následnú nechaotickú komunikáciu. Slová sú zameniteľné a vyvrátiteľné. Ich význam je taký, aký im vložím. Môžem niečo povedať vážne, ale ľudia, ktorí ma čo i len trochu poznajú sa začnú smiať, lebo vedia, že to bol len žart, ale nezainteresovanému kamarátovi mojej kamarátky na tom nebude pripadať vtipné nič. Vymysleli sme si slová tak, ako sme vynašli koleso, vymysleli, zostrojili a zdokonalili bicykle.

            Od nepamäti je tu len vesmír, jeden nekonečný nedefinovaný priestor. V ňom planéta Zem, na ktorej dočasne žijeme a sme na nej kreovaní i zatracovaní. Zem so svojou živou a neživou prírodou. Vymysleli sme mnoho pojmov, aby sme mohli aspoň čiastočne definovať, čo je okolo nás. Vymysleli sme si i niekoľko teórií, ktorými si dokazujeme, že tu nie sme len tak, pre nič - za nič. Vymysleli sme si niekoľko stvoriteľov a panujúcich úradníkov nad poliami, prírodnými živlami.

            Máme strach. V podstate zo všetkého. Zo samých seba i ostatných. Z toho, čo človek dokáže. Máme strach prechádzať v noci cez les. Skúšala som to - žiadna sranda. Možno, keby tam neboli tie jelene. Máme strach, že tento život nemá žiadny význam, zmysel. Že mu dáme nesprávny cieľ. Máme strach, že sme obklopení mimozemšťanmi. Že prírodné živly nám vezmú to, o čom nás tento systém presvedčil, že je pre nás najlepšie. Náš strach je zakliesnený niekde v nás a kladivom sme ho tam riadne utĺkli, aby sa objavil až keď budeme mať do očí bijúce dôkazy, že náš strach je opodstatnený.

            Rozmýšľame, prečo sme sa narodili v tejto krajine, týmto ľuďom. O čo lepšie by mi bolo v nejakom kmeni v Afrike? Ja viem, také Anglicko by bolo pre väčšinu určite prijateľnejšie. Zvažujeme, prečo sme sa narodili v tomto storočí a nie v inom, keď Shakespeare uvádzal hry v Globe, ulice páchli až je zázrak, že sme nevymreli. Keď ľudia boli odolnejší a muži v tlupách naháňali mamuta a ženy sa zohrievali pri ohníku alebo zbierali lesné maliny ako prílohu k jedlu.  Žijeme s pocitom, že na tomto mieste sme už boli, napriek tomu, že sme ani nepočuli, že existuje. Zvažujeme možnosť reinkarnácie, či sme mohli byť aj nejakým iným zvieraťom alebo len človekom. A veríme, že po smrti nájdeme odpovede na všetky otázky. Lenže, čo je to smrť? Nie je to len ďalšie slovo?

            Ale dúfam v jedno - že po smrti spoznám pravdu, dobro a zmysel svojej existencie. Že mi tieto pojmy budú objasnené a konfrontované s mojou dušou, svedomím, konaním. A že dva kresťanské pojmy - nebo a peklo - budú dvomi možnosťami môjho ďalšieho prežívania v nekonečne. Nebo a peklo ako stavy duše. Nebo ako stav dosiahnuteľný vtedy, ak konfrontácia ukáže, že v pozemskom živote som konala správne a dokázala sa poučiť z chýb. Peklo ako stav opačný, nekonečné zhrýzanie svedomím pre pozemské skutky. Ak niekto svoje svedomie v tomto pozemskom živote nevyužíval a potláčal, iste mu to bude vrátené. Možno je to však celé len jedna krásna myšlienka.

            Pripadám si ako v Lynchovom filme, v ktorom nič nedáva zmysel, len na konci sme o kúsok múdrejší. Trochu viac rozumieme, ale nikdy nie úplne. Milujem jeho snové prelínanie reality, jeho fantázie, ktoré mätú, aby Vás nakoniec zaviedli na myšlienky, ktoré otvárajú hranice do sveta nepoznaného a nikdy nespoznateľného. Práve to je fascinujúce. Ak by sme poznali odpovede na všetky naše otázky, sami by sme si vymysleli niečo, na čo by sme nemohli nájsť odpoveď a ani by sme nehľadali. Niečo nevysvetliteľné, o čom by sme mohli diskutovať. Aj preto nehľadám odpovede, ale otázky, ktoré ma priblížia k podstate.

            Od nepamäti si len vymýšľame. Možno sme si vymysleli i vlastnú existenciu.